Úbohá výstava
Prečo je táto výstava úbohá?
Fotografie, ktoré predstavuje, si nikdy na nič nenárokovali. Takmer polovica z nich vznikla mobilom.
Neboli vytvárané za účelom galerijnej ani knižnej prezentácie a neviaže ich ani žiadna pevná téma alebo
sledovaný motív. A predsa nemožno povedať, že by boli celkom výsledkom náhody. Sú produktom
zbystrenej pozornosti vedome namierenej k životu. Plodom súvislého a rozvetveného rozhovoru
fotografa a teoretičky, ktorí si plynule vymieňajú role. Asi ničím viac.
Keď mi pred siedmimi rokmi Peťo oznámil, že sa chystá vstúpiť do kláštora, prekvapilo ma to. Ubehlo
len pár mesiacov od absolvovania jeho štúdia v ateliéri Fotografie a dovtedy nič takémuto rozhodnutiu
nenasvedčovalo. Postupne som však pochopila, že svojím fotografovaním neustále hľadal a prežíval
záblesky krásy, v existenciu ktorej medzitým neochvejne uveril. Nakoniec našiel zmysel v jej absolútnom
prísľube, a to práve na miestach vizuálnej askézy, kde krása v tradičnom ponímaní často absentuje.
Náš ďalší obrazovo-textový dialóg, prirodzene nadväzujúci na niekdajšie školské rozhovory nad
fotografiami, bol obohatený o duchovný rozmer a systematickejšiu podobu časovo ohraničených
projektov. Geografická vzdialenosť medzi nami mu vtlačila formu reálnej i virtuálnej korešpondencie
a zdieľania obrazov na fotografických blogoch. Mnohé z takto nadobudnutých inšpirácií sme začali ďalej
pretvárať a prirodzene využívať aj v našich povolaniach.
Úbohá výstava predstavuje intuitívny výber z niekoľkých stoviek fotografií, ktoré sme si poslali behom
zmieňovaného obdobia. Väčšina z nich vyšla z troch „nástenkových projektov“, pripravovaných pre
nevyužívanú vývesnú tabuľu na kláštornej chodbe. Projekty neboli nikdy na mieste oficiálne predstavené
ani nijak bližšie popísané. Naším cieľom bola náhla individuálna konfrontácia rehoľníka s fotografickým
obrazom, v ktorom sme my sami vnímali silný spirituálny náboj.
Aj keď sme výsledný efekt týchto mikroexpozícií ďalej metodologicky neskúmali, projekty nám otvorili
množstvo zásadných otázok: Je možné definovať formálne i obsahové podmienky fotografického
obrazu, aby sme ho mohli považovať za spirituálny, mariánsky či kontemplatívny? Ako sa zmení vnímanie
fotografie jej umiestnením na nástenku v kláštornej budove? Čo sa s rovnakým obrazom stane v galérii?
Do akej miery je umelecky nepoučený divák so spirituálnou skúsenosťou schopný kontemplovať neznámy
fotografický obraz bez ďalšieho kontextu? Do akej miery je schopný nazerať ho sekulárny divák so
znalosťami výtvarného umenia? Akým spôsobom môže na seba nadväzovať a navzájom sa prehlbovať
fotografia a rozjímavý text? Nie je nakoniec transcendentnosť základnou vlastnosťou každého dobrého
obrazu?
Prečo je táto výstava úbohá?
Zmysel úbohosti prechádza stredom toho slova.
Lucia L. Fišerová
Betónový komplex zo šesťdesiatych rokov na periférii Ríma nebudí dojem kláštora. Je ním, hoci
dlhé chodby s množstvom dverí po oboch stranách pripomínajú strohou účelnosťou filmové zábery
z amerických nemocníc. Zapadala do nej aj veľká prázdna nástenka využívaná len raz v roku ako
jedno z miest pre vianočný gýč. Práve vďaka nemu som si nástenku všimol. Nasledujúce Vianoce
som na nej s povolením predstaveného nainštaloval mozaiku zo sedemdesiatich siedmich listov
formátu A4 vytlačených na kláštornej laserovke – fotografiu kostolníka zakrývajúceho oltár
po polnočnej svätej omši. Výstavná plocha na kláštornej chodbe tým bola inaugurovaná.
Liturgický rok, teda tajomstvá Kristovho života slávené v jednotlivých obdobiach, sa stal celkom
prirodzene rámcom uvažovania pre nasledujúce „nástenkové projekty“. Tie vznikali v priebehu roku
2024 počas pôstu, mariánskeho mesiaca mája a adventu ako rozhovory dvoch priateľov, ktorým
možno načúvať. Rozprávali sme sa s Luciou skrze fotografiu i text. Zásady dialógu boli stanovené
pred začiatkom každého projektu.
V rámci Pôstnej výstavy sme každý deň vytvorili krátky jednovetný text, ktorý mohol byť otázkou
alebo koanom. Na túto vetu sme následne hľadali odpoveď v podobe fotografie z archívu. V kladení
otázok a obrazových odpovedí sme sa obdeň striedali. Výsledok sa každé pôstne ráno objavil
na nástenke. Mariánska výstava pracovala s konceptom fotografického súboru. Obrazy sa každý
deň k sebe pridávali, reagovali na seba a vytvárali vizuálny reťazec podobný ružencu. Zadaním
bolo zachytiť „mariánsky obraz“ – nech už to znamená čokoľvek. Princíp Adventnej výstavy bol
najjednoduchší. Každý deň jeden obraz plný temnej adventnej radosti. Iba sa dívaj.
Oživená šedá plocha bola príležitosťou pre mojich rehoľných spolubratov pristaviť sa na ceste
zo svojej cely či do nej. Koľkokrát bola využitá? O niekoľkých prípadoch viem. Bol tým splnený náš
zámer? „Moje ústa budú hlásať tvoju spravodlivosť a tvoju spásu deň čo deň, hoci ju ani neviem
vyjadriť.“ (Žalm 71,15)
Peter Pikulík
